Stratený židovský cintorín

Blízko Bytče v lokalite obce Hliník sa nachádza viacero archeologických vzácností. Medzi inými napríklad staroslovanské sídlisko Kľuky. Je dôkazom toho, že obec bola obývaná už v ôsmom a deviatom storočí.

Okrem slovanského sídliska tu kedysi bol aj ďalší poklad. Stihol ho zlý osud: časť z neho je zaliata asfaltom, ďalšiu časť zarástlo husté krovie. Tým pokladom je bývalý cintorín, ktorý ešte v prvej polovici minulého storočia patril k najhonosnejším židovským cintorínom Žilinského kraja. Dnes z neho nájdete len trosky mauzólea. Najkrajšie hroby pochovala cesta. Kedysi žila v Hliníku silná židovská komunita. Na Bytčiansko ju pozval barón Popper, jeden z vlastníkov bytčianskeho pivovaru. Vďaka prílevu židovských prisťahovalcov sa v priebehu devätnásteho storočia stala z Hliníka prosperujúca dedina. Stavali sa tu hostince, domy, barón Popper tu mal svoje kancelárie.

Židia v Hliníku

Hliník patril židovskej komunite celé devätnáste a prvé desaťročia dvadsiateho storočia. Stal sa vstupnou bránou na bytčianske, ale i žilinské trhy. Hlinícki Židia pre tento účel vystavali špeciálne hostince s veľkými murovanými dvormi a stajňami, ktoré sa stali charakteristickými architektonickými prvkami Hliníka. O luxuse a nadštandardnom vybavení židovských hostincov dnes svedčia už iba archívne záznamy. Tie však vravia, že v nich ponúkali na tie časy netradičný tovar: varenú čokoládu, rôzne likéry, viacere druhy káv a limonády s ovocím. Zvučné meno mal hostinec „U Papánka“, ktorý v modifikovanej podobe prežil aj povojnové časy. Bohatí židovskí obchodníci dávali študovať svoje deti do Viedne aj do Budapešti. Z radov hliníckych Židov vyšlo niekoľko veľkých postáv zanikajúceho Rakúsko-Uhorska. Jeden z nich bol napríklad hlavným kancelárom na cisárskom dvore. Prísne sa držali svojho vlastného náboženstva. Kostol, ktorý tu stál, prerobili na synagógu. Snáď práve preto ju neskôr miestni obyvatelia zrúcali a zničili tak, že po nej nezostala žiadna pamiatka, len niekoľko tehál, ktoré si rozobrali na stavby svojich nových domov. Okrem synagógy začali Židia budovať aj cintorín, ktorý bol symbolom ich bohatstva a prestíže. Pochovávali naň svojich blízkych takmer stopäťdesiat rokov až do príchodu druhej svetovej vojny. Hroziace nebezpečenstvo fašistického prenasledovania však židovskú komunitu odviedlo z Hliníka preč.

Odchod Židov z Hliníka

Už pred prvou svetovou vojnou sa začala židovská komunita z dediny húfne sťahovať. Časť z nej odišla do Izraela, časť do Ameriky. Pred druhou svetovou vojnou tu žili už len štyri židovské rodiny. Tri z nich skončili v koncentráku. Tá posledná sa odsťahovala do Žiliny. Synagóga medzitým spustla, na ruiny sa začali obracať aj predtým bohaté hostince. Celédesaťročia, keď sa k nim pôvodní majitelia nehlásili, ich obyvatelia Hliníka postupne rozobrali. Zachovalé tehly použili na stavbu nových domov. Vďaka tomu ešte aj dnes nájdeme v múroch hliníckych novostavieb tehly so signatúrou niekdajších židovských majiteľov. Podobný osud postihol aj cintorín. Dnes zostali z neho len nepatrné zvyšky prilepené o svah, z ktorého ako smutná pamiatka na minulé časy trčia stĺpy mauzólea. Kedysi uprostred neho stála socha nadživotnej veľkosti zo švédskej žuly. Nik nevie, čo sa s ňou stalo. Najstarší obyvatelia Hliníka však tvrdia, že to bola socha najbohatšieho hlinického Žida. Jeho potomkovia vraj žijú kdesi v Amerike. Po druhej svetovej vojne prišiel jeden z jeho dedičov inkognito na Slovensko a dal sochu rozbiť na kusy, aby ju mohol previezť do Ameriky. Zostalo z nej len zopár trosiek. Aj tie však zarástla tráva.

(kug)